Ač je Tanzanie přímým sousedem Keni, ve sportu za ní hodně zaostává a maratonské úspěchy se tu moc často nekonají. Přemýšlela jsem nad tím, proč, vždyť stavba těla Keňanů nemá daleko k stavbě těl Tanzánců. Přesto jsem v Dongobeshi asi jediná holka, respektive jediný člověk, který se chodí rád proběhnout po okolí. Je to asi dáno zejména rozvinutostí daného státu. Keňa má přeci jen o poznání lepší ekonomickou situaci a dochází zde k rozvoji průmyslu a služeb v terciéru. Když člověk celý den sedí nebo pracuje „mozkem“ má po práci samozřejmě chuť protáhnout své tělo a trochu si zaběhat a potrénovat. Na rozdíl od toho v Tanzánii pořád převládá zemědělství a tudíž každodenní dřina na poli. Ženy zde tahají těžké kýble s vodou na praní, vaří na ohni v obrovských hrncích a celý den nosí na zádech své kojence, mezitím co přeskakují všudypřítomná batolata. Není divu, že takové ženy jsou pak rády za chvilku klidu a odpočinku a nic je nepřinutí vydávat další energii do sportu.

Druhým důvodem je i to, že to zkrátka neumí. Když už vidíte popoběhnout ženu ve vesnici, vypadá to, jako by se kačer snažil létat. Vystrčit zadek a pak jen plácat nohama. Nešlo mi to do hlavy, přece mají v každém ročníku tzv. PDS, tedy „Personal development and sport“ a v osnovách mají zařazenou jak atletiku, tak i gymnastiku. Když jsem se však blíže podívala do knížek a pobavila s učiteli, vše mi bylo jasné. Všichni tady umí běhat, znají přesné vzdálenosti a rychlosti sprinterů i maratonců a teoreticky udělají i přemet, ale to vše jen TEORETICKY. Podle knížky skáčou do písku i do výšky, ale že by si to někdy vyzkoušeli? S tímto problémem se setkáváme snad ve všech předmětech, děti umí teoreticky psát na počítači a naladit si rádio. Jejich praxe bohužel spočívá v tom, že se jednou za 14 dní sejde 30 dětí u pěti počítačů, z čehož 1-2 obvykle nefungují. Ale zpět ke sportu – nejhorší na tom všem totiž je, že někteří učitelé si problém nedostatečné praxe vůbec nepřipouští. Sporty se tu totiž provozují i prakticky, ovšem pouze ty, které jsou uznávány na státní úrovni a ve kterých se děti, jako tým, mohou někam probojovat. Když už tedy nějaký sport, tak jedině fotbal, házená, volejbal, a nyní máme začít s basketem. Když jsem však podotkla, že ne všichni mají rádi míčové hry a že je potřeba zavést i něco jiného, nesetkala jsem se prozatím s úspěchem. Přitom by o atletiku byl i ze strany (alespoň některých) dětí zájem.

Dokud se mi ale nepodaří prosadit praktické cvičení, musím se smířit s tím, že budu vyvolávat rozruch sama. Občas se vám totiž stane, že kvůli vám spadne z údivu cyklista z kola, nebo se dokonce převrátí motorka (chudák ten kozel co seděl uprostřed).

Denda

Poznámka: Tento článek popisuje křesťanské rituály z pohledu ateisty a mohl by se proto dotknout některých věřících křesťanů.

Lukhumanda je vesnice, do které ještě nedorazily vymoženosti typu elektrického vedení, internetového připojení a mobilního signálu (ten je možné zachytit pouze na vrcholcích okolních kopečků). Přesto, nebo možná právě proto, působí vesnice neskutečně malebně a nelze si ji nezamilovat.

Do Lukhumandy jsme dorazili ve čtvrtek odpoledne a po obědě byli přizvání na místní střední školu, ve které vedl John, Judithin tatínek, kázání. Zde je asi vhodné napsat něco o  náboženských poměrech v Tanzanii. Pokud bychom vzali v potaz celou zemi, ve které žije asi 45 milionů obyvatel, křesťanství vyznává téměř jedna třetina. Dále jsou tu ve velkém měřítku muslimové (druhá třetina obyvatel žijící převážně u  pobřeží), a v menším pak hinduisté či budhisté. Nesmíme opomenout ani „tradiční“ náboženství, kterému podléhají zejména kmeny žijící v buších. Jak to tedy vypadá konkrétně v oblasti, ve které se nacházíme? Většina obyvatel jsou tu zakořenění křesťané. Není se čemu divit, děti, bydlící na hostelu mají pravidelné „religion lessons“, při kterých čtou Bibli a rozebírají jednotlivé obrazy a zjevení. Každou neděli pak samozřejmě všichni chodí do kostela a velmi rádi se veřejně modlí. Jejich modlitby však nespočívají v tichém přeříkání „Otče náš“, nýbrž v hlasitém vyznání, které zní spíše jako smršť sprostých nadávek. Tento typ modlení je často silným zážitkem i pro věřící z evropských států. Každopádně si pro představu můžete pustit ukázku v sekci videí (nebo zde).

Program INVYT vznikl pod záštitou Slezské diakonie a Farního sboru v Třinci  a já byla již před odjezdem upozorňována na působení v silně křesťanském prostředí. Jako jediná ze tří dobrovolníků totiž nevěřím v Boha. Doma sice slavíme křesťanské události ve smyslu Vánoc a Velikonoc, avšak ve skutečnosti nejde ani tak o skutečné opěvování narození a úmrtí Ježíše Krista, jako spíš o  kulturně-komerční oslavy svátků. Já věřím v sebe, věřím v energie, v živly a vědu. Zároveň mám pocit, že tu existuje něco víc, nad rozum našeho chápání, nějaké nadpřirozeno, které však, alespoň v mé mysli, rozhodně nemá podobu Boha, či jeho syna Ježíše. Během svého pobytu v Turecku jsem měla možnost žít v komunitě muslimů a během ročního pobytu v Anglii si vyslechla mnoho příběhů od katolicky založeného Joeho. S žádným náboženstvím jsem proto neměla problém a myslela si, že už jsem na všechno připravená.

Zpočátku jsem byla poněkud zaskočena způsobem, jakým se tu lidé modlí, ale proti gustu žádný dišputát. Převrat ve mně ale nastal právě při návštěvě střední školy v Lukhumandě. Proč se vlastně celá tato crusade pořádala? Jednalo se o  to, že prý mají ve vesnici a tudíž i ve škole žáky posedlé zlými duchy, kterých se musí zbavit. Stala jsem se tam svědkem vymítání duchů a měla jsem z toho opravdu prazvláštní, spíše hodně negativní pocity. Během dlouhých modliteb jedna ze studentek omdlela, přičemž na ni byl hozen šál a dívka byla modlitebními výkřiky probrána k vědomí. Druhá holčina se však dostala do úplného transu. Křičela a brečela a vypadalo to, jako kdyby dostala epileptický záchvat. Reakce místních pastorů tkvěla v dalším přísunu modliteb. Dívka se však nadále svíjela, až ji ve čtyřech lidech odtáhli do uzavřené třídy, odkud se ještě další hodinu a   půl střídavě ozýval křik dívky a kněží, pláč a zase křik. Musím říct, že to byl hodně silný zážitek a doteď nevím co si o tom myslet. Byla jsem z toho docela v šoku. Co mě ale překvapilo ještě víc, bylo, že po tomto šíleném představení přišli za Johnem dva kluci, kteří se na základě zhlédnutého dramatu rozhodli přejít na křesťanskou víru. „Proboha, co je k tomuhle rozhodnutí vede“, pomyslím si...

Nerada bych ale někoho odrazovala od návštěvy vesničky Lukhumanda, protože, jak jsem již řekla, je to nádherné místo s výhledem na tyčící se královnu Mt. Hanang. 

Lidé tu jsou milí a velmi (často až moc) pohostinní, a tak se vám pak stane, že máte každý den tři večere, které by bylo velmi neslušné odmítnout :) Nakonec jsme zde zvládli i supervizi se Zuzkou, i  když pravda, v lehce bojových podmínkách.

Denda

Pro zobrazení fotografií z cesty klikněte zde.

Prázdniny pokračují a  my proto přijímáme pozvání Judith (opatrovnice zdejšího hostelu) do jejího rodného městečka, do Kateshe. Celý výlet začíná poněkud chaoticky, tedy africky. Na autobusové nádraží docházíme s Ankou ve smluvený čas a  setkáváme se s Judith, přesto zjišťujeme, že autobus, kterým jsme měli vyrazit, už odjel. Nevadí, za dvě hodiny pojede další a  my se proto snažíme vyplnit náš volný čas. Nejprve jdeme do Ebenezy na snídani a  pak nás Judith zavede ke švadleně, u které nám chce nechat ušít typické sukně. Vše vyřízeno a my můžeme jít na autobus. „Já nemám peněženku!“ zjišťuje Anka. Ajjj, procházíme proto všechna místa znovu a  hledáme, dokud k nám nepřifrčí motorkář s potutelným úsměvem a  nezačne něco svahilsky vyjednávat. Peněženka se našla, prý je u někoho na autobusáku, sděluje motorkář a  čeká na odměnu, která mu však nemůže být vyplacena bez peněženky. S nevolí nás tedy nechá pokračovat v cestě. Najít ztracenou věc bez znalosti místního jazyka je zde téměř nemožné, ještě, že je s námi Judith. Nevíme, zda si z nás lidi dělají srandu, nebo to myslí vážně. „Peněženka? Ale ano, nějaký pán si ji odnášel.“ „Cože?“ „Jo, ale zastavili jsme ho.“ „No a kde je teď?“ „Jeden kluk mu ji vzal.“ „Co to bylo za kluka?“ „Tady od nás.“ „No a kde je teď?“ „Tady.“ „No a kde je ta peněženka?“ „U nás v oobchodě.“ „A můžete mi ji vrátit?“ „Jooo.“ Asi takovým způsobem probíhala komunikace s místními lidmi, zkrátka nestresuj se, ptejte se, vždyť není kam spěchat :-D. Peněženka se tedy nakonec našla, jen v ní chybělo asi 30 000 TSh a 10 USD. Záhadným způsobem se ale na krámě nakonec našlo i těch 10 dolarů...

Ujel nám další autobus a my museli chytit poslední možný spoj.Cestu autobusem by si mnoho lidí z vás nepřálo zažít. Ještě, že jsme wazungu (běloši) a  navíc jsme přišli včas – tudíž máme místa k sezení. Přesto Anka ochotně pouští sednout starší dámu a sama se tak odsuzuje k šílenému osudu šesti hodinové jízdy ve stoje v přecpaném autobuse, kde chvílemi nemůže stát ani na jedné celé noze. Nevěděla, chudák, do čeho jde. Mně po chvíli přistane na klíně asi pětiletý hošík, kterého opatruji až do cílové stanice.

Katesh je malé městečko, nad kterým se pyšně tyčí čtvrtá nejvyšší hora Tanzanie, Mt. Hanang, na kterou jsou místní obyvatelé náležitě hrdí. Hora však, jakoby překážela v cestě slunci, a  v Kateshi je proto o poznání chladnější a nevlídnější počasí a klima. Vítr občas střídá i déšť a my na sebe natahujeme všechno svoje oblečení. 

Doma nás čeká milé maminkovské uvítání a výborná večeře. Druhý den se jdeme projít po okolí a obdivovat plody papayi a avokáda na zahradních stromech. 

Poté navštěvujeme základní školu, ve které Judith studovala a prohlídku města zakončíme ve zdejším nahrávacím studiu (na africké poměry luxusně vybaveném), ve kterém se Judith domlouvá na již třetí nahrávání vlastních písniček, které předtím pokaždé ztratila. Před spaním ještě zhlédneme tanzánský romantický film, kterému venezuelské telenovely nesahají ani po kotníky. Ve středu strávíme většinu času doma a až navečer se vydáváme na návštěvu Judithina bratra a jejího dvouměsíčního synovečka. Každý nás zve na návštěvu, či večeři, ale my máme jiné plány. Judithin tatínek, místní pastor, je na crusade a potřebuje Judithinu pomoc.

Moc času jsme tedy v Kateshi nestrávili a už jsme na další nekonečně dlouhé cestě přes Bashaneti (kde autobus vyměníme za motorky) až do vesnice Lukhumanda.

Denda

Přišel srpen a s ním i smutná událost – dětičky nám ze školy a z hostelu odjely domů a my si tu musíme vystačit sami. Co naplat. Nějak to snad půjde. Život tu plyne zvláštním pohodovým tempem. 

Alkohol, cigarety, sex (alespoň ten před svatbou), gurmánské večírky či noční party - s tím se tady nesetkáte, a přesto jsou tu lidi spokojení a šťastní – čím to? :-D.. Oproti Evropě mi tu totiž chybí ještě jedna věc a tou je „stres“. Děti se ve škole dokonce učí, že stres je „risk behaviour“, kterému se musí vyhýbat stejně jako koupání v neznámé vodě, nebo strkání prstů do elektrických zásuvek. Nikdo se tu tedy nestresuje.  Jdu o dvě hodiny později? „Hamna shida!“ Nepovedl se mi test? „Hakuna matata!“ Vše pěkně „pole, pole“, tedy nespěchat a hlavně ve zdraví a v klidu, vždyť je na všechno dost času. Postupně si tu na africký styl života zvykáme a mě jen děsí, co budu dělat, až se vrátím zpět do uspěchané Evropy. Lepší nemyslet.

Víkend se rozhodneme strávit prozkoumáváním okolí Dongobeshe. Na první výlet se vydáváme s Glori, dcerou ředitele Martina. Kaktusovou alejií, po okraji slunečnicového pole, přes hluboké koryto řeky přímo na kopec. Nějak tak bych popsala naší cestu. 

Na vrcholu malého kopce si vychutnáváme výhledy do krajiny a vylezeme na všechny malé skalky po cestě. Cestou zpět pozdravíme několik místních lidí žijících ve slaměných chýších a pak už vymýšlíme další výlet.

Na ten nás naláká Silla s Nestorem, kteří s sebou vezmou další dva kamarády, Qamaru a Pascala. Společně se vydáváme nejprve k malé jeskyni a poté přes kopec do vesničky  Gidym, kde jsme pozvaní na sodu do obchůdku Pascalovi maminky. 

Poté pokračuje dál přes „zelené údolí“, kde ochutnáváme nové exotické ovoce a poprvé zkoušíme oblíbené sugar cane. Ani já, ani Anka však nejsme schopny pozřít tolik cukru najednou a zbytky schováváme pro děti v Dongobeshi. 

Domů dorážíme s bolavýma nohama těsně před západem slunce. 

Denda

Pro zobrazení fotografií z cesty klikněte 1) zde a 2) zde.

V posledním příspěvku jsme popsali co to vlastně Yaeda Chini je a jaké šílené podmínky zde panují. Lidé zde žijí v chatrčích uplácaných z hlíny – ovšem jen ti zámožnější, ti chudší, opravdoví bushmani, žijí ve velkých skupinách v jednoduchých chýších ze slámy. Zde bych se jen zastavila a popsala náš zážitek s návštěvou jednoho takového domu, který jsme zahlédli právě při cestě do Yaeda Chini. Martin zastavil auto a hrdě nám ukazoval domek, který slouží jako letní sídlo (tedy pro období listopad – únor) pro jeho bratra. Zeptal se nás, zda si chceme domek prohlédnout i uvnitř – samozřejmě jsme hned souhlasili, taková nabídka se neodmítá…

Celé obydlí se skládalo ze dvou místností - menší pro lidi, kde byla z klacků sestavená jednoduchá postel, na které nocují 4 lidi a větší, která slouží jako chlívek pro kozy. Celý dům byl asi metr dvacet vysoký, takže jsem se v něm nemohla narovnat ani já, natož lidé normálního vzrůstu jako je Anka, nebo Michal. Domek jsme si tedy prohlédli, nafotili, natočili a pokračovali jsme v cestě. Po chvíli jsme se však začali v autě všichni nějak ošívat. „Já mám na sobě spoustu nějakých malých broučků…“ „To jsou blechy!!“

Po celý zbytek dne jsme pak ze sebe vzájemně obírali tyto malé skákavé mršky. Martin byl asi jediný, který se tomu celou dobu smál – „This is Afrika“. Přesto jsme se domluvili a i Martina donutili k odblešovací akci. Nikdo nesmí vstoupit do našeho domu v oblečení, které mohlo přijít do styku s blechami. Napustili jsme dva škopky vody a po jednou se vždy svlékli do naha, oblečení hodili do lavoru a rychle proklouzli do sprchy. Snad jsme všechny blechy nechali venku. Posbírali jsme veškeré protihmyzí prostředky, které jsme si do Afriky dovezli a vše řádně nastříkali. Nic nebylo ušetřeno, ani Martinovo auto. Věci jsme přes noc nechali venku a šli spát. Celou noc jsem se ale přesto drbala a zdály se mi bleší sny.

Druhý den jsme pokračovali v našich výletech. Jaké mě ale čekalo překvapení, když jsem si šla ven pro svoje věci. „Kde mám boty? Tady jsem si je nechala.“…Boty byly nadobro ztraceny. Prvními podezřelými byly místní děti. Boty byly pěkné, nové, barevné, koho by nelákaly, avšak velikost 39 by většině dětí z nohy spadla a navíc by si tu nikdo nedovolil krást, jelikož by se na to hned přišlo. Přesto jsem celý den všem nedůvěřivě koukala na nohy. Nic naplat, musím si koupit nové, ještě že to byly jen obyčejné botasky z Lidlu.. 

Poslední den jsme se s Karlem a Silvou rozhodli, že si užijeme a navštívíme národní park Manyara. Moc jsem se těšila a doufala, že uvidíme hlavně slony. Objednali jsme si speciální Safari Jeep s otevírací střechou. Cena byla sice „trochu“ vyšší, než za běžné auto, ale určitě se to vyplatilo. Zpočátku jsme si užívali výhledy na opice, antilopy a postupně jsme zahlédli v dálce i zebry, žirafy a hrochy. 

Po slonech ale ani vidu ani slechu. O to větší jsem měla radost, když nám nakonec jeden slon přešel přímo přes cestu :-)

Poslední společný den jsme už zůstali v Arushi a já měla v plánu koupit si nové boty. Suverénně jsem šla do Nakumatu, což je jediný velký obchodní dům na evropský způsob (čili tady seženete věci jako slané bagety, sýry, jogurty, čokolády a nutellu, mnoho druhů koření, ketchup a další vymoženosti – samozřejmě s řádným příplatkem). Boty jsme tu však nenašli, a proto jsem se vydala s Martinem do města. „Cože, ty chceš koupit NOVÉ boty???“ smál se Martin. V tu chvíli jsem si opravdu naivně myslela, že je to možné. Začali jsme obcházet město a hledat obchody s botami. Když už jsme však nějaký obchod našli, dámské byly jen sandálky na podpadku. Na Baťu jsem spoléhala, ale ani zde jsem nepochodila. Když jsme konečně narazili na obchod se sportovní obuví, nestačila jsem se divit. Jeden pár obyčejných botasek vyšel na 200-300 USD a navíc opět neměli mou velikost. Rezignovala jsem a zašla na místní sekáč, kde jsem si jedny vybrala. Cena za obnošenou obuv byla i tak 20 USD, tedy alespoň pro bělochy, už jsem ale neměla sílu dál hledat, či smlouvat.

Jaké tedy plyne poučení? Nechoďte do neobydlených místních domů – můžete přijít o boty :-)

Denda

Více fotografií z Yaeda Chini můžete nalézt zde. Pro fotky z Manyara Natinal Park klikněte zde.

Medzi naše návštevy patrí aj návšteva strednej školy Yedidiass v Maretadu. Tam sme strávili pri prvej návšteve len veľmi málo času, pretože sme podľa Afrického času dorazili asi 3 hodiny neskôr ako bol plán. Boli práve prázdniny,  ale napriek tomu nás čakala jedna trieda plná žiakov. Pán riaditeľ Paulo nám vysvetlil, že toto sú žiaci finančne podporovaní zo Slovenského projektu Deti Afriky, ktoré nás prišli aj keď sú prázdniny pozdraviť. Rozprávali sme sa relatívne krátko v porovnaní s ostatními návštevani. Predstavili sme sa samozrejme ako každý krát a rozprávali chvíľu o situácii školy. Sedeli sme v novej budove kde bude piestor pre hostí aj pre učiteľov. Práve teraz kôli nedostatku miestností  sa študenti učia v jednej izbe v tejto novej budove. Tretia trieda je totiž malá a vojde sa sem. V Afrike sa proste vždy využíva všetko čo je po ruke ( alebo nohe :) ). Boli sme prekvapení z toho, že sme v oblasti, kde nieje elektrická sieť našli elektrické osvetlenie napájané z batérie, ktorá je cez deň dobíjaná zo solárnych článkov. Pochopil som veľmi rýchlo, že si pán riaditeľ uvodmuje aký prínos môže mať projekt pre školu a rovnako aj dobrovoľníci a snaží sa vytvoriť podmienky pre ich priatie ako len vie.

Po krátkom rozhovore sme vyšli von, kde nás odchytili študenti a zdalo sa nám, že je ich viac ako ich bolo v triede. Chceli sa s nami totiž odfotiť a aj keď sme asi desať krát povedali, že prichádza posledná fotka stále bol niekto, kto chcel ešte jednu pretože sa s nami ešte nefotil. Bolo to milé. Potom nasledovala cesta späť do Dongobesha, čo je asi 30 minút a sladký spánok po dlhom dni.

V iný deň sme navštívili oblasť Yaeda Chini. Je to oblasť, kde uvidíte Tanzáncov v pôvodnom oblečení, aj keď sa práve neukazujú pred turistami za peniaze. Klasické oblečenie šuka, čo je vlastne len zručne prehodená a upevnená plachta, veľa náušníc, kruhov a iných ozdôb.

Taktiež je to oblasť kde sa za posledný rok neurodilo nič na vetšine polí, takže je potrebná materiálna pomoc, aby ľudia nehladovali. Taktiež v Yaeda Chini, žijú aj ľudia, ktorí sa živia ešte lovom. Aj keď v rámci Tanzánie musíte mať na lov povolenie, tieto kmene žijú starým spôsobom a majú špeciálne povolenie od vlády, pretože odmietajú žiť iným spôsobom ako tým, ktorý poznajú. Aj vládne programy, cez ktoré ich vláda chcela naučiť farmárčiť zlyhali. Vládni pracovníci im ukázali ako obrobiť pole zasadiť plodiny prakticky to urobili prvý krát za nich. Pri žatve ľudia zožali, predali úplne všetku úrodu nakúpili tabak a iné veci a druhý deň lovili ako predtým. Samozrejme, že ďalšie mesiace zažívali hlad ako predtým. Treba povedať, že v rámci Tanzánie je to len mizivé percento populácie, ale stáva sa to.

V Yaeda Chini vznikli aj krvavé konflikty medzi kmeňmi o pôdu pre dobytok a vodu. Zomrelo aj pár ľudí.

V tejto oblasti s Nórskou podporou postavili ľudia pár základných škôl a predškolských zariadení.. Jedna z nich je predškolské zariadenie pani Debory.  Sama zažila veľmi ťažké časy. Je to jej príbeh takže ho niektorým poviem osobne, ak budete mať záujem, ale na verejné miesto ho písať nieje vhodné. Táto žena sa rozhodla, že sa neodsťahuje úplne preč a zostane pomáhať vychovávať novú generáciu ľudí v oblasti. Začať od ľudí, ktorí sa sa dajú lepšie formovať a dať im šancu na niečo lepšie.

V oblasti nieje totiž skoro nič. Je tam pár ojedinelých polí, ktoré teraz aj tak skoro nič neurodili a typické hlinené domy. Jediné murované budovy sú spomínané predškolské zariadenia a možno jeden obchod po ceste. Nevideli sme tam za celý deň ani jediné auto okrem toho nášho a len pár motoriek. Ľudia tu nevedia anglicky a mám pocit, že niektorí možno ani swahili. Ľudia nemajú doklady a žijú ako pred 3000 rokmi. Aj voľby prebiehajú na základe kmeňovej príslušnosti. Teda tak, že náčelník vybaví jeden kmeňový občiansky a každý človek, o ktorom povie, že ho pozná, a že je z jeho kmeňa má jeden hlas. Títo ľudia bez vzdelania nemajú šancu dostať sa z oblasti. Tu život poznajú a vonku sú stratení. Nevedia vybaviť ani robiť nič, čo sa robí inde.

Debora teda dáva možnosť deťom žiť lepšie ako mohla ona alebo ich rodičia a potrebuje každú pomoc. Keď sme šli do oblasti vzali sme sebou aj 400 kg kukurice, ktoré sme rozdali hlavne po školách, ale tiež aj v jednej vetšej rodine, ktorá žije samostatne a v jednej dedine, kde sme sa zastavili. Fotky z týchto zastavení sú myslím vo fotogalérii. Jedno sto kilové vrece dostala aj Debora pre seba a svoje deti. Debora potrebuje učiteľa angličtiny pre deti aj pre seba. Taktiež sa snažila zaplatiť dvoch učiteľov, ktorí by jej pomohli, ale nevyšlo to. Učitelia potrebujú pravidelný plat, aj keď je to len asi 800 korún mesačne v prepočte na české koruny. Jedného takého učiteľa sme stretli v inej škole, kde sme sa zastavili. Vyzeral ako všetci ostatní. Otrhané špinavé tričko s dierami ako všetci ostatní. Učia proste lokálni ľudia, ktorí niečo vedia učiť dosť dobre. Debora dostala prisľúbenú podporu z vonku, ale pretože nebola pravidelná ako bolo sľúbené, učiteľ jej po dvoch mesiacoch odišiel. Je to boj, za ktorý ju obdivujem.

V Yaeda Chini sme ešte videli pár krásnych výhľadov na krajinu, liezli na baobab a zažili cesty, ktoré už niesu ani dobrými Tanzánskymi cestami. Na vzdialenosť ako z Dongobesha do Mbulu nám trvala myslím cez dve hodiny namiesto 45 minút a pritom sme sa báli, že pri šiestich ľuďoch a 400 kilogramoch kukurice sa nám zlomí odpruženie na aute. Našťastie to aj napriek poriadnym hrboľom zvládlo.

To ostatné ale akosi zostalo v pozadí situácie ľudí v Yaeda Chini. Keď si spomeniem na Yaeda Chini, nespomínam si na baobab a cesty, ale na Deboru. Modlím sa za ňu a za môj zbor a jeho vieru každý deň pokiaľ niesom príliš unavený, a keď som, doháňam ďalší deň (nikto nieje dokonalý).

Tieto veci sa stali asi dva mesiace dozadu a Karol so Silviou nám už peknú chvíľu chýbajú. Medzitým bol v škole koniec roku, písomky a prázdniny v ktorých bola možnosť pre nás cestovať, takže na písanie nebolo toľko času. Ale myslím, že to teraz budeme dobiehať a je čo písať. Tak sa tešte.

Michal

Vráťme sa, ale späť ku škole. Po príchode nastal čas návštev a “exkurzií”. Martin nás vsal skoro všade kde mohol.

Asi som nevysvetlil úplne zloženie našej skupiny, tak sa k tomu na chvíľu vrátim. Totiž s nami troma dobrovoľníkmi šiel aj pán Karol a slečna Silvia. Karol je zapojený do projektu Deti Afriky na strane zboru v Třinci Silvia je moja kamarátka, ktorá využila možnosť prísť sa pozrieť do Dongobesha s nami. Karol a Silvia sa po dvoch týždňoch s nami vrátili do Českej Republiky.

Pokiaľ boli ale Karol a Silvia s nami chceli sme stihnúť vidieť čo najviac z okolia, hlavne čo sa týka dobrovoľníckeho projektu. Myslím, že aj riaditeľ Martin nám chcel ukázať čo najviac, aby to mohol Karol a Silvia povedať v starej Európe.

Takže ďalší deň po príchode sme zamierili do nového domu kde sme mali bývať od začiatku, ale ktorý podľa afrického času, ktorý je vždy trochu pomalší ako Európsky, ešte dokončený nieje. Chýba už len málo a čoskoro bude hotový. Je to dom v ktorom majú byť priestory pre rodinu pána riaditeľa aj dobrovoľníkov a hosťov. Súčasný dom pána riaditeľa bude zbúraný a nahradený budovou, kde budú ďalšie dve triedy školy, ktoré sú potrebné.

Navštívili sem všetky triedy, kde sme zažili predstavovanie, ktoré malo aj vedľajšie efekty. Jeden z nich bol, že predstavovanie sa začalo byť pre nás rutinné. Druhý zasa, že po tom čo Anka spomenula, že jej deti môžu nakresliť obrázok a ona si ho dá na stenu, jej deti začali nosiť obrázky, ktoré veľmi rýchlo prekročili počtom stovku a myslím, že doteraz už aj tisícku.

Pri návšteve tried sme rozdávali malé hračky, ktoré sa nám podarilo priviezť z Európy v batožinách. Autá mali úspech aj u dievčat a náramky aj u chalanov. Pritom sme pochopili, že deti sú viac ako dospelí rovnaké v Európe aj v Afrike. Niektoré deti si hračky schovali, aby vyzerali, že nič nedostali a dostali ďalšie. Niektoré mali po dvoch troch minútach dve tri autá, aj keď dostali jedno. Obchod alebo vrátenie podlžností asi zafungovalo okamžite. Za niekoľko hodín zasa začali prichádzať deti, že majú iné auto ako sused, a že chcú také, alebo, že sa im zlomilo a chcú ho vymeniť. Mali sme hneď na začiatku ťažké srdce pretože sme im nemohli všetkým vyhovieť.

V každej triede sme dostali privítanie jednotným pozdravom všetkých žiakov zároveň a všetkých sa Martin spýtal, či nás ľúbia, na čom nám deti jednotne naučene, ale zjavne srdečne povedali, že áno. Boli to chvíľky, ktoré sa nás museli dotknúť.

Nasledovali prvé osobné zoznámenia s deťmi aj učiteľmi. Učitelia sú z pravidla nižší ako my, ale sú tu aj dvojmetroví učitelia.  Všetci sú milí a všetci vrátane detí nás stále pozývajú do svojich tried. Všetci sú vďační aj za kritiku, ktorú by sme mohli povedať a všetci čakajú, že niečo zmeníme. Necítime, ale žiaden nátlak.

Boli sme pozrieť aj internát, ktorý tu každý volá Hostel. Sú vlastne dva blízko seba. Pre dievčatá a vetčší pre chlapcov. Pri internáte pre chlapcov je aj dvor, na ktorom sa varí a podáva večera. Tiež je tú zoskupenie lavičiek podobne ako pri škole ktoré slúži ako zhromaždište pre rôzne príležitosti. Tam sa rozpráva k žiakom, tam sa zhromažďujú k večeri alebo spievaniu a tam pozerajú filmy, ktoré im ako dobrovoľníci púšťame.

V Hosteli nás privítali znovu a znovu nám spievali piesne a modlili sa s nami. Videli sme izby a sociálne zariadenia. Sprcha je miestnosť s vedrom a odtokom a záchod nieje na tom technologicky oveľa lepšie. V izbe s dvoma poschodovými posteľami spia deviati chalani. Na každom lôžku dvaja a na jednom traja.

Martin nám ukázal aj kde by mal stáť nový Hostel, ktorý by mal zlepšiť situáciu detí. Práve v týždňoch po odchode Karola a Silvie sa na pozemku vŕtal vrt pre hĺbkovú studňu, ktorá by mohla zásobovať vodou nový Hostel, školu, ktorá je hneď vedľa, aj susedné domy. Pôvodný plán bol nainštalovať pumpu na solárny pohon a veľkú nádrž na vodu ktorú by napĺňala. Ale aj v hĺbke okolo 100m je len toľko málo vody, že by ju elektrické čerpadlo rýchlo vyčerpalo a na šlo na sucho, čo by ho rýchlo zničilo. Preto nainštalujú len ručnú pumpu. Je to stále niečo, ale aj tak je to do veľkej miery sklamanie. Problém s vodou sa bude musieť riešiť ďalej.

Absolvovali sme veľa rozhovorov s Martinom, niektorými učiteľmi v škole a madam, ktorá má na starosti všetkých učiteľov v škole.

Celý vyše týždeň v Dongobeshi s Karolom a Silviou sme sa stravovali v Hoteli Ebeneza. Je to lokálna reštaurácia trocha vyžšej kvality. Ak si ho človek objedná dopredu urobia tu aj hranolky a iné jedlá európskeho štýlu, ale normálne podávajú africké jedlá. Kvalita je v každom prípade výborná.

Ľutujem len, že sa nemôžem rozpísať o všetkom. Skoro všetko stojí za opis od domu pána riaditeľa v ktorom sú štyri izby a dvanásť ľudí, cez výzor vysmiatych starčekov vtipálkov v tradičnom oblečení v centre Dongobesha, či obchodov a tržiska. K niečomu sa určite ešte dostanem, ale nechcel by som vyvolať dojem, že to čo opisujem je jediné, čo sme videli.

V ďalších dňoch sme navštívili strednú školu v Maretadu a odľahlejšiu oblasť Yaeda Chini. Potom Karol a Silvia odchádzali späť, čo bola príležitosť navštíviť cestou vlastným autom národný park Lake Manyara, ktorý je vlastne medzi Arushou a Dongobeshom, takže sme cestou nešli okolo parku ako prvý krát, ale skrz neho. Ale o tom nabudúce.

Michal

Pro zobrazení více fotografií z Dongobeshe klikněte zde.

Tanzánia je pre mňa plná vecí ktoré sú iné alebo fungujú inak ako čokoľvek čo som doteraz poznal. Plná kultúrnych odlišností a vecí, nad ktorými sa bežnému európanovi zastavuje rozum, ale ktoré keď sa človek zamyslí dávajú v lokálnych odmienkach často (nie vždy) dobrý zmysel. Nad mnohými som sa zasmial a nad mnohými zamyslel. Tak vám ich pár opíšem aby ste mali lepšiu predstavu ako to tu beží.

V Tanzánii sa jazdí po ľavej strance cesty. To nieje úplne presné pretože vo vetšine Tanzánie sa jazdí stredom cesty, pretože len v strede  cesty je auto vyrovnané. Totž pokiaľ nieje cesta asvaltová, čo vetšinou nieje, prierez cesty je celkom dobrý hlinený štvrťkruh  rývchlo sa zvažujúci do prikop po oboch stranách. Len oprotiidúcemu autu sa vyhýna vľavo. A to hlavne ak je vetšie ako to vaše.

Pokiaľ je v Tanzánii na ceste iný pomalší dopravný prostriedok, ktorý vám blokuje cestu, nezpomaľuje sa, len trúbi. Teda pokiaľ nieje vetší ako vy. Potom je to váš dopravný prostriedok ktorý sa vyhýna. Prvých pár hodín v aute s Tanzánskym vodičom budete asi dosť nervózni hlavne ak sledujete cestu, ale potom to rýchlo opadne pretože pochopíte, že je to tu normál a že to dokonca funguje.

Okno na dopravnom prostriedku sa nevyťahuje vetšinou pákou, ale tak že ho človek chytí za sklo a vytiahne “manuálne”. To znamená, že vždy zostane medzera aspoň na prsty ktorými okno vyťahujete. To v zásade nevadí, lebo nikdy nieje zima a prach je aj tak všade vrátane vnútra auta. Vlastne čokoľvek si v Tanzánii, aspoň v oblasti Dongobesha vezmete na seba, nech je akejkoľvek farby, bude mať po dni červenkastý odtieň. Takže farebne splynúť s okolím je jednoduché.

V Dongobeshi a okolí je asi 98% áut značky Toyota a vetšina má listové a nie pružinové alebo iné odpruženie a hodne vysoký podvozok. Na Tanzániu sú až do Dongobesha celkom štandardné cesty, čo sa ale nedá povedať o všetkých cestách ďalej do busha. Napriek tomu tu bez offroad auta nieje rozumné jazdiť. Cesty sú hlinené a spomaľovač na ceste je proste schválne urobený kopček z hliny (funguje dobre).

Posledný výber z bankomatu, ktorý som urobil bol maximálny výberový limit. Nie mojej karty, ale bankomatu! Dostal som 400 000 Tsh, teda Tanzánskych šilingov.  Čo je asi 200 dolárov, 180 euro, alebo okolo 5000 Kč. Dostal som to v 10 000 Tsh bankovkách (cca 125 Kč). To je najvetšia bankovka v Tanzánii. V odľahlých oblastiach je to aj polročný plat učiteľa predškolského zariadenia. Pre porovnanie vstup na Tanzánske Kilimanjaro pre zahraničného turistu je 1000 dolárov.

Sim kartu som si kúpil v pouličnom stánku, kde predávali aj mobily a kde mi ju vystrihli na formát microsim, ktorý potrebujem pre svoj mobil, z klasickej sim-ky nožnicami :D. Za modem s internetom som v Tanzánii zaplatil 172 000 Tsh. Ten som kupoval ešte v meste v “normálnej predajni”, ale bežal po neho niekto do druhej predajne, pretože ho tam nemali. Myslím, že to nieje tak žiadaný artikel.

V Tanzánii Snickers stojí okolo 35 Kč (1,25 eur) a asi pol kila cherry paradajok asi 2,5 Kč (necelých 10 euro centov).  Aj vo vetšom meste v Tanzánii je problém nájsť tenisky pre dievča, ktoré niesú používané (tých je dosť). Ceny v Tanzánii sú vyžšie pre belocha alebo černocha, ktorý cestuje s belochom a ceny sa líšia niekedy aj desaťnásobne. Misku z ebenového dreva mi napríklad ponúkli z fleku za 90 000 Tsh, ale keď som sa vyhovoril a odišiel a potom náhodou prechádzal okolo rovnakého obchodu chlapík sa ospravedlnil, že ma zle ohodnotil a dal mi ju kľudne za 15 000 Tsh, pretože som viac nemal.

Ľudia jedia len preto, aby sa zasýtili a mali energiu. Niečo ako Dongobeshský gurmán neexistuje. Najčastejším jedlom v Tanzánii je takzvané Ugali, čo je jedlo, ktoré podľa európskych štandardov nemá žiadnu chuť (fakt žiadnu). Je to jedlo ktoré Africkí bežci priniesli do komunity svetových atlétov a v súčasnej dobe ho aj niektorí neafrickí vrcholoví športovci používajú, ako hlavnú zložku stravy.

Ofera v kostole môže byť skoro čokoľvek. Najčastejšie sú peniaze to je pravda, ale videli sme aj: jedno vajce, kozu, kus mydla (mydlo tu existuje ako dlhé tyče, z ktorých  sa odrezáva kus ktorý si zákazník v obchode vypýta), dve tekvice, kohúta, šatôčky pre asi 5 ročné dievčatko, vrecko fazule, pet-fľašu s čerstvým mliekom, alebo vrece zemiakov. Na záver kostola všetci výjdú von ako sprievod a postavia sa do polkruhu okolo vchodu do kostola, kde nastáva dražba predmetov v ofere. Človek si môže vydražiť spoínané predmety a výťažok sa pripočíta k ofere. Taktiež môže vydražiť predmet pre niekoho a tak podporiť rodiny, ktoré sú na tom zle alebo proste len prejaviť úctu takýmto darom.

Častý pozdrav Shikamoo mienený pre osobu spoločensky dôležitú znamená niečo ako “Som pod tvojou podrážkou”, teda výraz s extrémnou pokorou. Výraz pochádza z dob otrokov, kedy sa takto zdravili otroci svojim pánom. Výraz zdomácnel, ale veľa ľudí, ktorí poznajú pôvod tohoto slova ho neradi počujú.

Človek, ktorý má dieťa naberá určitý status a večšinou ho oslovujú menom jeho alebo jej prvorodeného dieťaťa (aj muža ženským a opačne) ako Baba Eliza (otec Elizy), alebo Mama Mayko (mama Michala).

V Tanzánii je ešte mnoho ďalších vecí nad ktorými sa pozastavíte, ale je to krásna krajina. Na jednej strane by som chcel, aby raz moje deti, až ich budem mať, mohli tiež zažiť niečo takéto ako ja teraz, ale na druhej strane viem, že sa Tanzánia veľmi rýchlo mení a je to pre ňu dobré. Mnohé oblasti aj len 50 kilometrov od Dongobesha sú na tom veľmi zle a mnoho ľudí tam trpí podvýživou, nemajú vodu a žijú životom, ktorý by normálny európan neprežil vôbec, aj keby ho naučili všetko, čo vedia. Proste by neuniesol slnko, nedostatok vody a hlad. O návšteve oblasti Yaeda Chini napíšem ešte viac.

Ospravedlňujem sa čitateľom za takýto koniec, ale spomínam si na scénu z filmu Hotel Rwanda, v ktorej sa dostal kameraman do oblastí, ktoré boli postihnuté práve masovým zabíjaním počas rasového konfliktu a jeden Rwanďan sa potešil: Konečne ľudia na západe budú vedieť, čo sa tu deje a zakročia. A niekto mu odpovedal: Nechápeš, tieto obrázky ľudia na západe uvidia v televízii v správach, vypnú telku a pôjdu si dať výdatnú večeru s pokojným srdcom. Niekedy je dobré povedať veci aké sú.

Michal

Pri ceste z letiska sme videli blízku krajinu celkom dobre. Ďalší deň bol spln mesiaca a i túto noc svietil ako keby ho za to dobre platili. Všetko bolo cudzie. Nespomínam si že by som doteraz videl v Tanzánii strom, ktorý by som poznal z Európy.  Popri ceste rástli stromy riedko ale nebolo ich ani veľmi málo. Tiež som si hneď všimol sansiviery, u nás okrasné rastliny, ktoré často voláme svokrin jazyk. Jednu takúto som mal doma v kvetináči akurát tieto majú listy vyššie ako človek a plodiacu stopku uprostred často dlhú viac ako 10 metrov. Ľudia ju tu často používajú ako pomocný stavebný materiál na lešenia a podobne.

Unavený okolo tretej nadránom som si toho viacej nevšimol. Keď sme dorazili do hotela boli sme očakávaní a s vďakou sme sa zložili v malom hotelíku takmer európskeho štandardu. Rýchlo sme zaspali na pár hodín. Ráno bol problém so vstávaním ako sporadicky celý ďalší týždeň. Zišli sem dole, a dali si raňajky. Pri výbere nám kuchárka za prepážkou v jedálnej “samoobsluhe” povedala asi tri veci slabšou, ale zrozumiteľnou angličtinou a hodila na nás spýtavý pohľad. Vybrali sme si, ale dostali sme aj tak všetci všetky veci ktoré kuchárka spomínala na jeden tanier.

To už prišiel pastor Zak a riaditeľ školy Martin. Veľkú časť dňa sme trávili organizovaním nevyhnutných vecí pre naše fungovanie ako kupovaním učebníc swahilčiny a redukcii na náš typ zástrčky. Nákupmi vecí, ktoré je lepšie kúpiť v Tanzánii, pretože sa nám proste nezmestia do batožiny.

Už ranný pohľad z okna nám dal bezpečne vedieť, že niesme v Európe. Nebolo vidieť žiadneho bieleho človeka a všetko bolo na Africký spôsob. Napríkad na garáži, kde sa zjavne opravovali motorky bolo napísané angličtinou “internetová kaviareň”. Veľa ľudí na seba na ulici pokrikovalo a to hlavne na miestach, kde sa niečo predávalo, alebo kupovalo. Navštívili sme predajňu Vodacomu, kde sme dostali modem, po ktorý niekto bežal do najbližšej predajne, pretože ho u seba nemali. Mobilný internet totiž v Tanzánii existuje, pretože telekomunikačné technológie sú rovnaké a podporujú ho, ale ľudia ho zatiaľ využívajú len málo.

Riaditeľ školy Martin a pastor Zak boli bezstarostní a usmiaty ale veľmi rýchlo sme pochopili, že Martin bude na telefóne tráviť veľa času. Telefonovanie je tak trochu národný šport, ale pre Martina to nieje len kratochvíľa, ale nutnosť. Aj keď v Afrike fungujú veci dosť spomalene a Martin nieje výnimka, ešte som nevidel v Tanzánii tak vyťaženého človeka.

Pastor Zak je príbeh sám o sebe.  Zakayo Malekwa v súčasnej dobe pastor, ktorý sa zúčasnil na troch olympijských hrách, kde sa umiestnil na najlepšom 19. mieste. Má jednu zlatú a dve strieborné medaile z celo-afrických šampionátov. Študoval teológiu s pastorom Michalom Klusom zo zboru v Třinci, čo dalo základ pre Česko-Tanzkánsku spoluprácu a neskôr náš projekt. Pastor Zak totiž nezostal v Amerike, ale rozhodol sa pôsobiť ako pastor v najodľahlejších častiach Tanzánie blízko svojho rodiska, kde videl najvetšiu potrebu. V jeho dome okrem neho a jeho manželky žije ďalších 30 detí a dospievajúcich mladých ľudí, o ktoré sa starajú a ktoré sú večšinou deti pozbierané v buši, bez rodičov, alebo ktoré rodičia odvrhli. Riaditeľ školy Lea je práve takéto Zakovo dieťa.

Auto pastora Zaka som zatiaľ ešte nevidel, ale už som o ňom počul pár legiend. Je to auto ktoré ide dobre, ale krátko. Často sa na ňom niečo pokazí a on ho potom musí v noci s baterkou uprostred buša opravovať. Častokrát sa nepodarí ani oprava a on spí v noci v aute pokiaľ za ním nepríde ráno niekto s náhradným dielom. Raz takto s pokazeným autom stretol aj leva.

Všetko je nové a ja som v prvých dňoch cítil veľkú nervozitu hlavne, keď mi niekto, kto nevie anglicky pri nejakom vybavovaní vzal pas a odišiel s ním neviem kam. Opatrnosť v neznámej krajine, kde sú veci veľmi odlišné, a ktorej jazyku nerozumiem je na mieste ale tiež uzaviera a vyčerpáva. Nevedel som, čo čakať. Bol som však oveľa pokojnejší keď som videl v centre pár bielych dievčat, ktoré sa samé prechádzali po meste. Hneď som vedel, že veci niesú také zlé ako mi ich moja myseľ pre opatrnosť vyfarbila.

Potom som už bral s rezervou aj mužov v uniforme ktorí boli pred každou bankou a niektorými obchodmi (napríklad pred obchodom so zbraňami) a ktorí mali na kolenách alebo na pleci položený nabitý kalašnikov alebo brokovnicu s čo največšou hlavňou. Chcel by som ich fotku niekomu ukázať, ale fotiť ich by som sa neodvážil.

Strávili sme spolu so Zakom a Martinom deň v Arushi a potom v ďalšie ráno, po vyzdvihnutí ďalších balíkov s lekárne a ďalších malých vecí, ktoré sme nestihli deň predtým, sme sa vydali na cestu do Dongobesha.

Mali sme vlastné auto s vlastným šoférom, ktoré sme potrebovali kôli množstvu batožiny, ktoré sme mali. Bol som za to špeciálne vďačný až po dvoch týždňoch, keď sme zažili cestu podobným autom, ktorý fungoval ako “súkromná autobusová spoločnosť”, a v ktorom sme boli pätnásti. Ale o tom neskôr. Šli sme asvaltovou cestou asi štvrtinu času. Odhadom to bola možno aj polovica vzdialenosti, pretože mimo asvatky sme šli výrazne pomalšie. Z asvaltky sme zabočili k Manyara národnému parku a potom hore  cestou, ktorú navrhol nemecký inžinier asi pred 50 rokmi a ktorá bola vybetonovaná v najstrmších stúpaniach, aby sa dala autom prejsť aj počas obdobia dažďov. Auto sa ešte na rovinke často naklonilo tak, že dievčatá výskali, že sa prevrhneme. Martin sa len smial a ja som vedel, že vodič vie, čo robí a aj keď sa vyklopíme na bok tak sa v tejto rýchlosti nič nestane. Len auto naklopíme späť na kolesá (a pomocníkov by bolo dosť, pretože aj keď bola cesta nevyasvaltovaná, bola frekventovane používaná) a ideme ďalej. Po najstrmšom stúpaní sme sa zastavlili a všetci sme na chvíľu vyšli z auta pokochať sa krásnym pohľadom na jazero Mayara v diaľke pod nami. Potom ďalších niekoľko desiatok kilometrov po cestičkách, ktoré mali niekedy priepasť na oboch stranách a dorazili sme do mestečka Mbulu. Bola to cesta, ktorú v Európe človek nezažije.

V Mbulu sme našli asvaltovú cestu, ktorá je pokiaľ viem dlhá len asi dva kilometre a vydlažďuje hlavnú dopravnú ulicu mestečka.

V Mbulu sme mali program. Boli sme účastníci kresťanskej konferencie, na ktorej sa spievalo a tancovalo typickým Africkým spôsobom aj s moderátorkou, ktorá do mikrofónu vyslovene vrieskala na plné hrdlo. Príhovor ľuďom na konferencii pripadol hlavne na mňa a pána Karola. Dostali sme miesto pod zastrešeným pódiom pred asi dvoma stovkami ľudí ako vzácny hostia. Také nezaslúžené priatie sme zažívali najbližšie dva týždne. Nikdy som nebol v takejto situácii a bol som hodne nesvoj. Nepovedal som ani, čo som vlastne povedať chcel a bol som rád, že to mám za sebou.

Potom ďalších asi pädesiatich kilometroch sme dorazili do Dongobesha. Hneď nám pribehlo na pomoc pár detí, ktoré boli pri škole a ktoré nám pomohli s batožinou.

Dostali sme izby v dome Anna a zložili sa. V ten deň sme boli radi, že sme už na mieste a že si môžeme oddýchnuť.

Michal

Fotografie z příletu do Arushi a prvních dní v Dongobeshi naleznete zde.

Každý odchod z ktorého nieje jednoduchá cesta speť sprevádza nostalgia a lúčenie. Mne to nedošlo až do posledných dní.  Bol som proste veľmi  zaneprázdnený.  Keď som však začal odovzdávať posledné úlohy v práci a začal baliť kufor a vak začal som si uvedomovať aj niekde vo vnútri a nie len intelektuálne, že čoskoro budem stáť na letisku pred veľkou neznámou.

A potom letisko. Letel som doteraz len raz tam a speť na linke, ktorá trvala jeden a pol hodiny. Teraz ma čakal trojhodinový let do Istanbulu a odtiaľ šesť hodinový nočný let na letisko Kilimanjaro v Tanzánii. Mal som malý strach z letu ako pri každej novej veci, ktorú človek robí. Ale nemal som vôbec strach z cesty, ktorú podstupujem.

Lúčenie s priateľmi, letisko a na letisku ďalšie lúčenie s priateľkou. Lúčenia su vždy ťažké a ja to nedávam vtedy veľmi najavo, ale posledný pohľad cez bránu pasovej kontroly na človeka, ktorého mám rád zanechá svoj dojem. Posledný pohľad do očí, ktoré doteraz neviem dobre opísať, nádych a výdych a krok smerom k lietadlu.

Let lietadlom bol zaujímavý len trochu. Hlavne bol dlhý nudný a z nemalej časti nočný.  Naskytlo sa pár nádherných výhľadov, ale nič čo sa pri lete lietadlom nestáva bežne sa nestalo. Prestup v Istanbule mi zbehol dosť rýchlo možno hlavne kôli očakávaniam, ktoré som mal a potom ďalší let. Keď začalo zapadať slnko spomenul som si na poviedku Nočný let od Exupéryho. Tento let bol iný. Nebol som sám medzi hviezdami a neletel som v úplnej tme len podľa ručičiek prístrojov. Bol som v plnom lietadle so stovkou ďalších ľudí, v osvetlenom lietadle. A hlavne som nemal kontrolu nad smerom letu a pohybom lietadla. Ale predsa bola časť príbehu rovnaká. Cítil som sa trochu ako dávny moreplavec, ktorý bez istoty, že sa nezrúti z okraja sveta objavuje nové miesta.

Zaspal som. Doľahla na mňa únava posledných dní príprav odletu, ktoré boli naozaj náročne. V práci som totiž bol ešte deň pred odletom, aby som dokončil čo bolo nevyhnutné. Po prebudení z krátkeho nepokojného spánku v sedačke, ktorá nebola určená primárne k spaniu, sme už v lietadle vypisovali žiadosť o víza, ktorá sa dá podať pri vstupe do krajiny. A vtedy som si uvedomil, že strach z lietania zmizol. Keď som začal dôverovať lietadlu a pilotovi natoľko, že som v lietadle zaspal prečo sa báť keď bdiem. A zaspal som aj keď len nakrátko veľmi ľahko kôli únave.

Kola sa dotkly asvaltu letiska. Svetla letiska som zaregistroval len krátku chvíľu predtým. Vystupovali sme z lietadla po schodoch na asvalt. Žiadna moderná nastupovacia a vystupovacia brána na letisku nebola. Boli sme jediné lietadlo okolo, ktorého bola neaká aktivita a jediný cestujúci v tú chvíľu v malej budove letiska.

Na letisku som akurát zkontroloval, či nenájdem na mobile wifi k pripojeniu na internet a poslal pár zpráv domov, že som už v Tanzánii. V Istanbule bola hromada wifi sietí ale źiadna nebola úplne voľna ale na letisku v Tanzánii to problém nebol. Krátka pasová kontrola platba víz a kontrola niektorých batožín, pretože farbičky v krabičke vedľa seba asi trochu pripomínajú náboje.

Znovu nádych a výdych. Zvláštne. Vzduch je iný. Podobná teplota, podobná vlhkosť ako v tejto dobe v Čechách, ale niečo čo neviem dobre opísať a čo je pravdepodobne zmes slabých vôní lokálnych rastlín a absencia mestského smogu, je iné. Nasadli sme do predom dohovoreného taxíku, ktorému sme mohli veriť, čo v Tanzánii neplatí pre každý taxík, do ktorého človek nastupuje okolo druhej v noci. S batožinou nám pomohol ochodtný personál, ktorý očakával na lokálne pomery bohaté sprepitné.

Keď som sa oprel do sedadla taxíku, ktorý bol minibus postačujúci pre pať ludí a badožinu hlavou mi prebehla jediná myšlienka:

Som v Tanzánii.

Michal Dzetkulič