Deti návštevy a tak podobne

Vráťme sa, ale späť ku škole. Po príchode nastal čas návštev a “exkurzií”. Martin nás vsal skoro všade kde mohol.

Asi som nevysvetlil úplne zloženie našej skupiny, tak sa k tomu na chvíľu vrátim. Totiž s nami troma dobrovoľníkmi šiel aj pán Karol a slečna Silvia. Karol je zapojený do projektu Deti Afriky na strane zboru v Třinci Silvia je moja kamarátka, ktorá využila možnosť prísť sa pozrieť do Dongobesha s nami. Karol a Silvia sa po dvoch týždňoch s nami vrátili do Českej Republiky.

Pokiaľ boli ale Karol a Silvia s nami chceli sme stihnúť vidieť čo najviac z okolia, hlavne čo sa týka dobrovoľníckeho projektu. Myslím, že aj riaditeľ Martin nám chcel ukázať čo najviac, aby to mohol Karol a Silvia povedať v starej Európe.

Takže ďalší deň po príchode sme zamierili do nového domu kde sme mali bývať od začiatku, ale ktorý podľa afrického času, ktorý je vždy trochu pomalší ako Európsky, ešte dokončený nieje. Chýba už len málo a čoskoro bude hotový. Je to dom v ktorom majú byť priestory pre rodinu pána riaditeľa aj dobrovoľníkov a hosťov. Súčasný dom pána riaditeľa bude zbúraný a nahradený budovou, kde budú ďalšie dve triedy školy, ktoré sú potrebné.

Navštívili sem všetky triedy, kde sme zažili predstavovanie, ktoré malo aj vedľajšie efekty. Jeden z nich bol, že predstavovanie sa začalo byť pre nás rutinné. Druhý zasa, že po tom čo Anka spomenula, že jej deti môžu nakresliť obrázok a ona si ho dá na stenu, jej deti začali nosiť obrázky, ktoré veľmi rýchlo prekročili počtom stovku a myslím, že doteraz už aj tisícku.

Pri návšteve tried sme rozdávali malé hračky, ktoré sa nám podarilo priviezť z Európy v batožinách. Autá mali úspech aj u dievčat a náramky aj u chalanov. Pritom sme pochopili, že deti sú viac ako dospelí rovnaké v Európe aj v Afrike. Niektoré deti si hračky schovali, aby vyzerali, že nič nedostali a dostali ďalšie. Niektoré mali po dvoch troch minútach dve tri autá, aj keď dostali jedno. Obchod alebo vrátenie podlžností asi zafungovalo okamžite. Za niekoľko hodín zasa začali prichádzať deti, že majú iné auto ako sused, a že chcú také, alebo, že sa im zlomilo a chcú ho vymeniť. Mali sme hneď na začiatku ťažké srdce pretože sme im nemohli všetkým vyhovieť.

V každej triede sme dostali privítanie jednotným pozdravom všetkých žiakov zároveň a všetkých sa Martin spýtal, či nás ľúbia, na čom nám deti jednotne naučene, ale zjavne srdečne povedali, že áno. Boli to chvíľky, ktoré sa nás museli dotknúť.

Nasledovali prvé osobné zoznámenia s deťmi aj učiteľmi. Učitelia sú z pravidla nižší ako my, ale sú tu aj dvojmetroví učitelia.  Všetci sú milí a všetci vrátane detí nás stále pozývajú do svojich tried. Všetci sú vďační aj za kritiku, ktorú by sme mohli povedať a všetci čakajú, že niečo zmeníme. Necítime, ale žiaden nátlak.

Boli sme pozrieť aj internát, ktorý tu každý volá Hostel. Sú vlastne dva blízko seba. Pre dievčatá a vetčší pre chlapcov. Pri internáte pre chlapcov je aj dvor, na ktorom sa varí a podáva večera. Tiež je tú zoskupenie lavičiek podobne ako pri škole ktoré slúži ako zhromaždište pre rôzne príležitosti. Tam sa rozpráva k žiakom, tam sa zhromažďujú k večeri alebo spievaniu a tam pozerajú filmy, ktoré im ako dobrovoľníci púšťame.

V Hosteli nás privítali znovu a znovu nám spievali piesne a modlili sa s nami. Videli sme izby a sociálne zariadenia. Sprcha je miestnosť s vedrom a odtokom a záchod nieje na tom technologicky oveľa lepšie. V izbe s dvoma poschodovými posteľami spia deviati chalani. Na každom lôžku dvaja a na jednom traja.

Martin nám ukázal aj kde by mal stáť nový Hostel, ktorý by mal zlepšiť situáciu detí. Práve v týždňoch po odchode Karola a Silvie sa na pozemku vŕtal vrt pre hĺbkovú studňu, ktorá by mohla zásobovať vodou nový Hostel, školu, ktorá je hneď vedľa, aj susedné domy. Pôvodný plán bol nainštalovať pumpu na solárny pohon a veľkú nádrž na vodu ktorú by napĺňala. Ale aj v hĺbke okolo 100m je len toľko málo vody, že by ju elektrické čerpadlo rýchlo vyčerpalo a na šlo na sucho, čo by ho rýchlo zničilo. Preto nainštalujú len ručnú pumpu. Je to stále niečo, ale aj tak je to do veľkej miery sklamanie. Problém s vodou sa bude musieť riešiť ďalej.

Absolvovali sme veľa rozhovorov s Martinom, niektorými učiteľmi v škole a madam, ktorá má na starosti všetkých učiteľov v škole.

Celý vyše týždeň v Dongobeshi s Karolom a Silviou sme sa stravovali v Hoteli Ebeneza. Je to lokálna reštaurácia trocha vyžšej kvality. Ak si ho človek objedná dopredu urobia tu aj hranolky a iné jedlá európskeho štýlu, ale normálne podávajú africké jedlá. Kvalita je v každom prípade výborná.

Ľutujem len, že sa nemôžem rozpísať o všetkom. Skoro všetko stojí za opis od domu pána riaditeľa v ktorom sú štyri izby a dvanásť ľudí, cez výzor vysmiatych starčekov vtipálkov v tradičnom oblečení v centre Dongobesha, či obchodov a tržiska. K niečomu sa určite ešte dostanem, ale nechcel by som vyvolať dojem, že to čo opisujem je jediné, čo sme videli.

V ďalších dňoch sme navštívili strednú školu v Maretadu a odľahlejšiu oblasť Yaeda Chini. Potom Karol a Silvia odchádzali späť, čo bola príležitosť navštíviť cestou vlastným autom národný park Lake Manyara, ktorý je vlastne medzi Arushou a Dongobeshom, takže sme cestou nešli okolo parku ako prvý krát, ale skrz neho. Ale o tom nabudúce.

Michal

Pro zobrazení více fotografií z Dongobeshe klikněte zde.