Príchod do Tanzánie
Každý odchod z ktorého nieje jednoduchá cesta speť sprevádza nostalgia a lúčenie. Mne to nedošlo až do posledných dní. Bol som proste veľmi zaneprázdnený. Keď som však začal odovzdávať posledné úlohy v práci a začal baliť kufor a vak začal som si uvedomovať aj niekde vo vnútri a nie len intelektuálne, že čoskoro budem stáť na letisku pred veľkou neznámou.
A potom letisko. Letel som doteraz len raz tam a speť na linke, ktorá trvala jeden a pol hodiny. Teraz ma čakal trojhodinový let do Istanbulu a odtiaľ šesť hodinový nočný let na letisko Kilimanjaro v Tanzánii. Mal som malý strach z letu ako pri každej novej veci, ktorú človek robí. Ale nemal som vôbec strach z cesty, ktorú podstupujem.
Lúčenie s priateľmi, letisko a na letisku ďalšie lúčenie s priateľkou. Lúčenia su vždy ťažké a ja to nedávam vtedy veľmi najavo, ale posledný pohľad cez bránu pasovej kontroly na človeka, ktorého mám rád zanechá svoj dojem. Posledný pohľad do očí, ktoré doteraz neviem dobre opísať, nádych a výdych a krok smerom k lietadlu.
Let lietadlom bol zaujímavý len trochu. Hlavne bol dlhý nudný a z nemalej časti nočný. Naskytlo sa pár nádherných výhľadov, ale nič čo sa pri lete lietadlom nestáva bežne sa nestalo. Prestup v Istanbule mi zbehol dosť rýchlo možno hlavne kôli očakávaniam, ktoré som mal a potom ďalší let. Keď začalo zapadať slnko spomenul som si na poviedku Nočný let od Exupéryho. Tento let bol iný. Nebol som sám medzi hviezdami a neletel som v úplnej tme len podľa ručičiek prístrojov. Bol som v plnom lietadle so stovkou ďalších ľudí, v osvetlenom lietadle. A hlavne som nemal kontrolu nad smerom letu a pohybom lietadla. Ale predsa bola časť príbehu rovnaká. Cítil som sa trochu ako dávny moreplavec, ktorý bez istoty, že sa nezrúti z okraja sveta objavuje nové miesta.
Zaspal som. Doľahla na mňa únava posledných dní príprav odletu, ktoré boli naozaj náročne. V práci som totiž bol ešte deň pred odletom, aby som dokončil čo bolo nevyhnutné. Po prebudení z krátkeho nepokojného spánku v sedačke, ktorá nebola určená primárne k spaniu, sme už v lietadle vypisovali žiadosť o víza, ktorá sa dá podať pri vstupe do krajiny. A vtedy som si uvedomil, že strach z lietania zmizol. Keď som začal dôverovať lietadlu a pilotovi natoľko, že som v lietadle zaspal prečo sa báť keď bdiem. A zaspal som aj keď len nakrátko veľmi ľahko kôli únave.
Kola sa dotkly asvaltu letiska. Svetla letiska som zaregistroval len krátku chvíľu predtým. Vystupovali sme z lietadla po schodoch na asvalt. Žiadna moderná nastupovacia a vystupovacia brána na letisku nebola. Boli sme jediné lietadlo okolo, ktorého bola neaká aktivita a jediný cestujúci v tú chvíľu v malej budove letiska.
Na letisku som akurát zkontroloval, či nenájdem na mobile wifi k pripojeniu na internet a poslal pár zpráv domov, že som už v Tanzánii. V Istanbule bola hromada wifi sietí ale źiadna nebola úplne voľna ale na letisku v Tanzánii to problém nebol. Krátka pasová kontrola platba víz a kontrola niektorých batožín, pretože farbičky v krabičke vedľa seba asi trochu pripomínajú náboje.
Znovu nádych a výdych. Zvláštne. Vzduch je iný. Podobná teplota, podobná vlhkosť ako v tejto dobe v Čechách, ale niečo čo neviem dobre opísať a čo je pravdepodobne zmes slabých vôní lokálnych rastlín a absencia mestského smogu, je iné. Nasadli sme do predom dohovoreného taxíku, ktorému sme mohli veriť, čo v Tanzánii neplatí pre každý taxík, do ktorého človek nastupuje okolo druhej v noci. S batožinou nám pomohol ochodtný personál, ktorý očakával na lokálne pomery bohaté sprepitné.
Keď som sa oprel do sedadla taxíku, ktorý bol minibus postačujúci pre pať ludí a badožinu hlavou mi prebehla jediná myšlienka:
Som v Tanzánii.
Michal Dzetkulič