Späť k písaniu

Táákže späť k blogom. Asi je na mieste trochu sa pozastaviť nad tým prečo som nepísal niekoľko mesiacov.  Pravda je, že je to z najväčšej časti moja lenivosť. Všetko sa dá prekonať a keby som sa do toho pustil ako do iných vecí. Ale bolo to aj ťažšie kôli miliónu malých problémov, okolností a nepríjemností.  V skratke, africky mi nefunguje touchpad na notebooku (ako ani Denise spolu s klávesou delete a šípkou doprava (v Afrike sa tieto veci proste stanú náhodne bez varovania alebo príčiny s asi päťdesiat krát väčšou frekvenciou ako v európe)). Čas pred decembrom bol čas kedy som navštívil nemocnicu v Haydom na pár dní aj s pobytom a v decembri bolo celkom dosť cestovania a aktivít a k blogu sa bolo ťažko vôbec dostať. A ďalšia aj keď nie posledná časť je, že sa po určitom čase ťažko spomína na detaily jednotlivých zážitkov ktoré by som tu chcel zdieľať. V každom prípade som späť za klávesnicou a napíšem vám, čo sa tu vojde

Počas pobytu v Afrike som narazil na kopu ťažkostí aj osobných aj technických aj takých ktoré sa proste nedajú zaradiť nikam alebo naopak všade. Napríklad boj s komármi som prehral. Našťastie teraz tak trochu odtiahli sami, ale nepodarilo sa mi nainštalovať si moskytiéru (prosím o toleranciu môjho gramatického prejavu, netuším ako sa to hláskuje) tak aby nezablokovala polku mojej izby alebo nebula fakticky položená na mne (čo by znamenalo že komáre môžu bodať pomedzi oká a kašľať na sieťku). Prežil som niekoľko fakt ťažkých nocí kedy som sa budil na svrbenie a ďalšie komárie efekty. Takže teraz skôr s komármi spolunažívam ako s nimi bojujem. Moskytiéru nepoužívam, vraždím čo vidím a keď je to zlé (a je elektrina) dám si do zásuvky repellent dávkovaný elektricky. Z toho ma troche bolí hlava tak ho používam len keď musím. Vetrám len cez deň keď komáre nelietajú kôli teplote a neviem čomu ešte a dúfam, že nedostanem maláriu.

Boj s úložným priestorom som tiež prehral. Proste nieje kam dávať veci. Takže som vyhodil, čo budem potrebovať len s malou pravdepodobnosťou, šaty sú jedny cez druhé nezávisle na druhu na jednom miesťe a všetko čo používam len občas vyberám a odkladám zakaždým do krabice. Je to úmorné ale takým spôsobom aspoň nemám uložené veci na posteli keď spím a mám dokonca priestor na stole na položenie notebooku. A to je malý zázrak.

Boj s vodou som tiež prehral. Po presťahovaní  do nového domu nášho riaditeľa ktorý má izby aj pre hosťov som dostal izby, ktorá má kúpelku. Podlaha kúpelky sa ale zvažuje k dverám do izby a nie k odtoku, takže v izbe, keď sa sprchujem, nesmie zostať nič senzitívneho na podlahe, čo ešte zhoršilo situáciu s úložným priestorom. To tiež znamenalo, že sa podarilo v mojej izbe plesni schovať pod a dokonca I do rôznych vecí od kníh po sypaný čaj. Takže to bol najväčší dôvod prečo som vlastne vyhadzoval vyhadzoval a upratoval moju izbu. Do dverí v kúpelke si teraz dávam handru a pri sprchovaní “odkopávam” vodu smerom k odtoku, aby hladina nepresiahla “kritické hodnoty”. 

Boj so spoločenskou angažovanosťou som tiež prehral. Tu je všetko o ľuďoch a o to viac v základnej škole, kde je 400 detí a počas nášho pobytu chvíľami až 27 učiteľov. Snažím sa pomáhať ako sa dá a nemám pocit ako na začiatku, že robím menej ako by som mal, ale určite mám pocit že robím menej, ako by sa dalo a to ma hnevá približne rovnako. Kto ma pozná vie, že mám tendenciu premýšľať príliš veľa o veciach, u ktorých to ani nedáva zmysel. Ktoré sa proste robia a bez feedbacku človek ani za milión rokov nepríde na to o čo vlastne ide. Takže najbližšie rozhodnutie je proste sa hodiť do vody a ignorovať moju premeditáciu a proste robiť veci inštinktívne a dúfať, že môj mozog dokáže vstrebať drsný tréning. Takže “keep swimming, keep swimming, keep swi… [Dory]”.

Boj sám so sebou som tiež prehral. Ale, že som ho prehral úúžastne! Chcem od seba niekedy viac ako mám a potom nestíham ani to, čo by som stíhal, keby som toho mal menej ... teda ak táto veta dáva niekomu nejaký zmysel. Mne prestáva. V každom prípade, duch je hotový ale telo mdlé. Stále mám pocit čiastočnej únavy, stále nemám taký výkon aký by som od seba čakal a v aký som kôli ľuďom tu dúfal. A je to asi pre veľa vecí,z  ktorý som tu nejednu spomenul. Zdravie je dôležitá vec. Takže, pleseň ... gone,  komáre ... dead, voda ... dry. A malý reštart od začiatku roku. Už len štvrtina času kedy mám možnosť byť tu a urobiť niečo fakt fajn je predo mnou a chcem ju využiť naplno. A hop dotoho. Ako povedala jedna kamarátka: [How do you eat an elephant? Bite by bite.] Ako sa je slon? Hryz po hryze.

Takže jeden postík o mne na začiatok. Done and done.

 

IT PS: Ako počítač zmaže fotku slona? Byte by Byte.

 

Michal