Cesta do školy Lea

Pri ceste z letiska sme videli blízku krajinu celkom dobre. Ďalší deň bol spln mesiaca a i túto noc svietil ako keby ho za to dobre platili. Všetko bolo cudzie. Nespomínam si že by som doteraz videl v Tanzánii strom, ktorý by som poznal z Európy.  Popri ceste rástli stromy riedko ale nebolo ich ani veľmi málo. Tiež som si hneď všimol sansiviery, u nás okrasné rastliny, ktoré často voláme svokrin jazyk. Jednu takúto som mal doma v kvetináči akurát tieto majú listy vyššie ako človek a plodiacu stopku uprostred často dlhú viac ako 10 metrov. Ľudia ju tu často používajú ako pomocný stavebný materiál na lešenia a podobne.

Unavený okolo tretej nadránom som si toho viacej nevšimol. Keď sme dorazili do hotela boli sme očakávaní a s vďakou sme sa zložili v malom hotelíku takmer európskeho štandardu. Rýchlo sme zaspali na pár hodín. Ráno bol problém so vstávaním ako sporadicky celý ďalší týždeň. Zišli sem dole, a dali si raňajky. Pri výbere nám kuchárka za prepážkou v jedálnej “samoobsluhe” povedala asi tri veci slabšou, ale zrozumiteľnou angličtinou a hodila na nás spýtavý pohľad. Vybrali sme si, ale dostali sme aj tak všetci všetky veci ktoré kuchárka spomínala na jeden tanier.

To už prišiel pastor Zak a riaditeľ školy Martin. Veľkú časť dňa sme trávili organizovaním nevyhnutných vecí pre naše fungovanie ako kupovaním učebníc swahilčiny a redukcii na náš typ zástrčky. Nákupmi vecí, ktoré je lepšie kúpiť v Tanzánii, pretože sa nám proste nezmestia do batožiny.

Už ranný pohľad z okna nám dal bezpečne vedieť, že niesme v Európe. Nebolo vidieť žiadneho bieleho človeka a všetko bolo na Africký spôsob. Napríkad na garáži, kde sa zjavne opravovali motorky bolo napísané angličtinou “internetová kaviareň”. Veľa ľudí na seba na ulici pokrikovalo a to hlavne na miestach, kde sa niečo predávalo, alebo kupovalo. Navštívili sme predajňu Vodacomu, kde sme dostali modem, po ktorý niekto bežal do najbližšej predajne, pretože ho u seba nemali. Mobilný internet totiž v Tanzánii existuje, pretože telekomunikačné technológie sú rovnaké a podporujú ho, ale ľudia ho zatiaľ využívajú len málo.

Riaditeľ školy Martin a pastor Zak boli bezstarostní a usmiaty ale veľmi rýchlo sme pochopili, že Martin bude na telefóne tráviť veľa času. Telefonovanie je tak trochu národný šport, ale pre Martina to nieje len kratochvíľa, ale nutnosť. Aj keď v Afrike fungujú veci dosť spomalene a Martin nieje výnimka, ešte som nevidel v Tanzánii tak vyťaženého človeka.

Pastor Zak je príbeh sám o sebe.  Zakayo Malekwa v súčasnej dobe pastor, ktorý sa zúčasnil na troch olympijských hrách, kde sa umiestnil na najlepšom 19. mieste. Má jednu zlatú a dve strieborné medaile z celo-afrických šampionátov. Študoval teológiu s pastorom Michalom Klusom zo zboru v Třinci, čo dalo základ pre Česko-Tanzkánsku spoluprácu a neskôr náš projekt. Pastor Zak totiž nezostal v Amerike, ale rozhodol sa pôsobiť ako pastor v najodľahlejších častiach Tanzánie blízko svojho rodiska, kde videl najvetšiu potrebu. V jeho dome okrem neho a jeho manželky žije ďalších 30 detí a dospievajúcich mladých ľudí, o ktoré sa starajú a ktoré sú večšinou deti pozbierané v buši, bez rodičov, alebo ktoré rodičia odvrhli. Riaditeľ školy Lea je práve takéto Zakovo dieťa.

Auto pastora Zaka som zatiaľ ešte nevidel, ale už som o ňom počul pár legiend. Je to auto ktoré ide dobre, ale krátko. Často sa na ňom niečo pokazí a on ho potom musí v noci s baterkou uprostred buša opravovať. Častokrát sa nepodarí ani oprava a on spí v noci v aute pokiaľ za ním nepríde ráno niekto s náhradným dielom. Raz takto s pokazeným autom stretol aj leva.

Všetko je nové a ja som v prvých dňoch cítil veľkú nervozitu hlavne, keď mi niekto, kto nevie anglicky pri nejakom vybavovaní vzal pas a odišiel s ním neviem kam. Opatrnosť v neznámej krajine, kde sú veci veľmi odlišné, a ktorej jazyku nerozumiem je na mieste ale tiež uzaviera a vyčerpáva. Nevedel som, čo čakať. Bol som však oveľa pokojnejší keď som videl v centre pár bielych dievčat, ktoré sa samé prechádzali po meste. Hneď som vedel, že veci niesú také zlé ako mi ich moja myseľ pre opatrnosť vyfarbila.

Potom som už bral s rezervou aj mužov v uniforme ktorí boli pred každou bankou a niektorými obchodmi (napríklad pred obchodom so zbraňami) a ktorí mali na kolenách alebo na pleci položený nabitý kalašnikov alebo brokovnicu s čo največšou hlavňou. Chcel by som ich fotku niekomu ukázať, ale fotiť ich by som sa neodvážil.

Strávili sme spolu so Zakom a Martinom deň v Arushi a potom v ďalšie ráno, po vyzdvihnutí ďalších balíkov s lekárne a ďalších malých vecí, ktoré sme nestihli deň predtým, sme sa vydali na cestu do Dongobesha.

Mali sme vlastné auto s vlastným šoférom, ktoré sme potrebovali kôli množstvu batožiny, ktoré sme mali. Bol som za to špeciálne vďačný až po dvoch týždňoch, keď sme zažili cestu podobným autom, ktorý fungoval ako “súkromná autobusová spoločnosť”, a v ktorom sme boli pätnásti. Ale o tom neskôr. Šli sme asvaltovou cestou asi štvrtinu času. Odhadom to bola možno aj polovica vzdialenosti, pretože mimo asvatky sme šli výrazne pomalšie. Z asvaltky sme zabočili k Manyara národnému parku a potom hore  cestou, ktorú navrhol nemecký inžinier asi pred 50 rokmi a ktorá bola vybetonovaná v najstrmších stúpaniach, aby sa dala autom prejsť aj počas obdobia dažďov. Auto sa ešte na rovinke často naklonilo tak, že dievčatá výskali, že sa prevrhneme. Martin sa len smial a ja som vedel, že vodič vie, čo robí a aj keď sa vyklopíme na bok tak sa v tejto rýchlosti nič nestane. Len auto naklopíme späť na kolesá (a pomocníkov by bolo dosť, pretože aj keď bola cesta nevyasvaltovaná, bola frekventovane používaná) a ideme ďalej. Po najstrmšom stúpaní sme sa zastavlili a všetci sme na chvíľu vyšli z auta pokochať sa krásnym pohľadom na jazero Mayara v diaľke pod nami. Potom ďalších niekoľko desiatok kilometrov po cestičkách, ktoré mali niekedy priepasť na oboch stranách a dorazili sme do mestečka Mbulu. Bola to cesta, ktorú v Európe človek nezažije.

V Mbulu sme našli asvaltovú cestu, ktorá je pokiaľ viem dlhá len asi dva kilometre a vydlažďuje hlavnú dopravnú ulicu mestečka.

V Mbulu sme mali program. Boli sme účastníci kresťanskej konferencie, na ktorej sa spievalo a tancovalo typickým Africkým spôsobom aj s moderátorkou, ktorá do mikrofónu vyslovene vrieskala na plné hrdlo. Príhovor ľuďom na konferencii pripadol hlavne na mňa a pána Karola. Dostali sme miesto pod zastrešeným pódiom pred asi dvoma stovkami ľudí ako vzácny hostia. Také nezaslúžené priatie sme zažívali najbližšie dva týždne. Nikdy som nebol v takejto situácii a bol som hodne nesvoj. Nepovedal som ani, čo som vlastne povedať chcel a bol som rád, že to mám za sebou.

Potom ďalších asi pädesiatich kilometroch sme dorazili do Dongobesha. Hneď nám pribehlo na pomoc pár detí, ktoré boli pri škole a ktoré nám pomohli s batožinou.

Dostali sme izby v dome Anna a zložili sa. V ten deň sme boli radi, že sme už na mieste a že si môžeme oddýchnuť.

Michal

Fotografie z příletu do Arushi a prvních dní v Dongobeshi naleznete zde.