Stredná škola v Maretadu a Yaeda Chini

28.08.2015 09:59

Medzi naše návštevy patrí aj návšteva strednej školy Yedidiass v Maretadu. Tam sme strávili pri prvej návšteve len veľmi málo času, pretože sme podľa Afrického času dorazili asi 3 hodiny neskôr ako bol plán. Boli práve prázdniny,  ale napriek tomu nás čakala jedna trieda plná žiakov. Pán riaditeľ Paulo nám vysvetlil, že toto sú žiaci finančne podporovaní zo Slovenského projektu Deti Afriky, ktoré nás prišli aj keď sú prázdniny pozdraviť. Rozprávali sme sa relatívne krátko v porovnaní s ostatními návštevani. Predstavili sme sa samozrejme ako každý krát a rozprávali chvíľu o situácii školy. Sedeli sme v novej budove kde bude piestor pre hostí aj pre učiteľov. Práve teraz kôli nedostatku miestností  sa študenti učia v jednej izbe v tejto novej budove. Tretia trieda je totiž malá a vojde sa sem. V Afrike sa proste vždy využíva všetko čo je po ruke ( alebo nohe :) ). Boli sme prekvapení z toho, že sme v oblasti, kde nieje elektrická sieť našli elektrické osvetlenie napájané z batérie, ktorá je cez deň dobíjaná zo solárnych článkov. Pochopil som veľmi rýchlo, že si pán riaditeľ uvodmuje aký prínos môže mať projekt pre školu a rovnako aj dobrovoľníci a snaží sa vytvoriť podmienky pre ich priatie ako len vie.

Po krátkom rozhovore sme vyšli von, kde nás odchytili študenti a zdalo sa nám, že je ich viac ako ich bolo v triede. Chceli sa s nami totiž odfotiť a aj keď sme asi desať krát povedali, že prichádza posledná fotka stále bol niekto, kto chcel ešte jednu pretože sa s nami ešte nefotil. Bolo to milé. Potom nasledovala cesta späť do Dongobesha, čo je asi 30 minút a sladký spánok po dlhom dni.

V iný deň sme navštívili oblasť Yaeda Chini. Je to oblasť, kde uvidíte Tanzáncov v pôvodnom oblečení, aj keď sa práve neukazujú pred turistami za peniaze. Klasické oblečenie šuka, čo je vlastne len zručne prehodená a upevnená plachta, veľa náušníc, kruhov a iných ozdôb.

Taktiež je to oblasť kde sa za posledný rok neurodilo nič na vetšine polí, takže je potrebná materiálna pomoc, aby ľudia nehladovali. Taktiež v Yaeda Chini, žijú aj ľudia, ktorí sa živia ešte lovom. Aj keď v rámci Tanzánie musíte mať na lov povolenie, tieto kmene žijú starým spôsobom a majú špeciálne povolenie od vlády, pretože odmietajú žiť iným spôsobom ako tým, ktorý poznajú. Aj vládne programy, cez ktoré ich vláda chcela naučiť farmárčiť zlyhali. Vládni pracovníci im ukázali ako obrobiť pole zasadiť plodiny prakticky to urobili prvý krát za nich. Pri žatve ľudia zožali, predali úplne všetku úrodu nakúpili tabak a iné veci a druhý deň lovili ako predtým. Samozrejme, že ďalšie mesiace zažívali hlad ako predtým. Treba povedať, že v rámci Tanzánie je to len mizivé percento populácie, ale stáva sa to.

V Yaeda Chini vznikli aj krvavé konflikty medzi kmeňmi o pôdu pre dobytok a vodu. Zomrelo aj pár ľudí.

V tejto oblasti s Nórskou podporou postavili ľudia pár základných škôl a predškolských zariadení.. Jedna z nich je predškolské zariadenie pani Debory.  Sama zažila veľmi ťažké časy. Je to jej príbeh takže ho niektorým poviem osobne, ak budete mať záujem, ale na verejné miesto ho písať nieje vhodné. Táto žena sa rozhodla, že sa neodsťahuje úplne preč a zostane pomáhať vychovávať novú generáciu ľudí v oblasti. Začať od ľudí, ktorí sa sa dajú lepšie formovať a dať im šancu na niečo lepšie.

V oblasti nieje totiž skoro nič. Je tam pár ojedinelých polí, ktoré teraz aj tak skoro nič neurodili a typické hlinené domy. Jediné murované budovy sú spomínané predškolské zariadenia a možno jeden obchod po ceste. Nevideli sme tam za celý deň ani jediné auto okrem toho nášho a len pár motoriek. Ľudia tu nevedia anglicky a mám pocit, že niektorí možno ani swahili. Ľudia nemajú doklady a žijú ako pred 3000 rokmi. Aj voľby prebiehajú na základe kmeňovej príslušnosti. Teda tak, že náčelník vybaví jeden kmeňový občiansky a každý človek, o ktorom povie, že ho pozná, a že je z jeho kmeňa má jeden hlas. Títo ľudia bez vzdelania nemajú šancu dostať sa z oblasti. Tu život poznajú a vonku sú stratení. Nevedia vybaviť ani robiť nič, čo sa robí inde.

Debora teda dáva možnosť deťom žiť lepšie ako mohla ona alebo ich rodičia a potrebuje každú pomoc. Keď sme šli do oblasti vzali sme sebou aj 400 kg kukurice, ktoré sme rozdali hlavne po školách, ale tiež aj v jednej vetšej rodine, ktorá žije samostatne a v jednej dedine, kde sme sa zastavili. Fotky z týchto zastavení sú myslím vo fotogalérii. Jedno sto kilové vrece dostala aj Debora pre seba a svoje deti. Debora potrebuje učiteľa angličtiny pre deti aj pre seba. Taktiež sa snažila zaplatiť dvoch učiteľov, ktorí by jej pomohli, ale nevyšlo to. Učitelia potrebujú pravidelný plat, aj keď je to len asi 800 korún mesačne v prepočte na české koruny. Jedného takého učiteľa sme stretli v inej škole, kde sme sa zastavili. Vyzeral ako všetci ostatní. Otrhané špinavé tričko s dierami ako všetci ostatní. Učia proste lokálni ľudia, ktorí niečo vedia učiť dosť dobre. Debora dostala prisľúbenú podporu z vonku, ale pretože nebola pravidelná ako bolo sľúbené, učiteľ jej po dvoch mesiacoch odišiel. Je to boj, za ktorý ju obdivujem.

V Yaeda Chini sme ešte videli pár krásnych výhľadov na krajinu, liezli na baobab a zažili cesty, ktoré už niesu ani dobrými Tanzánskymi cestami. Na vzdialenosť ako z Dongobesha do Mbulu nám trvala myslím cez dve hodiny namiesto 45 minút a pritom sme sa báli, že pri šiestich ľuďoch a 400 kilogramoch kukurice sa nám zlomí odpruženie na aute. Našťastie to aj napriek poriadnym hrboľom zvládlo.

To ostatné ale akosi zostalo v pozadí situácie ľudí v Yaeda Chini. Keď si spomeniem na Yaeda Chini, nespomínam si na baobab a cesty, ale na Deboru. Modlím sa za ňu a za môj zbor a jeho vieru každý deň pokiaľ niesom príliš unavený, a keď som, doháňam ďalší deň (nikto nieje dokonalý).

Tieto veci sa stali asi dva mesiace dozadu a Karol so Silviou nám už peknú chvíľu chýbajú. Medzitým bol v škole koniec roku, písomky a prázdniny v ktorých bola možnosť pre nás cestovať, takže na písanie nebolo toľko času. Ale myslím, že to teraz budeme dobiehať a je čo písať. Tak sa tešte.

Michal