Yedidia a Maretadu

Došiel čas aj na to napísať vám niečo o Maretadu a strednej škole Yedidia. Niekedy mám pocit, že aj jednotlivé miesta a jednotlivé udalosti sú každé jedno na samostatnú knihu. Maretadu je určite jedno z nich.

Do Maretadu sme začali chodiť od začiatku všetci asi raz za mesiac a bola to vždy tak trochu návšteva. Chodili sme Matinovým autom, čo bolo veľmi príjemné a dalo nám to viacej času byť v škole ako keby sme cestovali autobusom, ale ne druhej strane to bolo obmedzujúce preto, lebo Martinovo auto nebolo k dispozícii každý týždeň, ktorý sme potrebovali.

Dievčatá sa už zo začiatku v Maretadu trochu nudili a trochu necítili dobre, pretože sme nevedeli nikdy dopredu čo sa bude v škole na hodinách preberať a bez prípravy sa v strednej škole dá len sedieť a byť divákom.

Keďže ostatných aktivít nebolo tak veľa, snažili sme sa zmeniť náš návštevný režim. Výsledok bol, že som začal chodiť od Novembra do Maretadu ja sám každý týždeň na jeden deň a dievčatá občasne podľa potreby. Pre mňa to otvorilo úplne nový pohľad na Maretadu a úplne iné možnosti zapojiť sa do práce v škole. To ale znamená, že je pre mňa výhodnejšie používať autobus.

Autobusy sú samostatný príbeh v Tanzánii všeobecne, ale na lokálnych linkách ešte viac. Tak napríklad v povinnej výbave autobusu nieje lekárnička (aspoň som tam žiadnu nikdy nevidel), ale nesmie chýbať motyka rýľ veľký kus dreva na podloženie kolesa (alebo africká ručná brzda) a zvedák na dvadsať ton alebo viac. V období dažďov sa viackrát stalo, že autobus sa kĺzal s hlinenej hlavnej cesty do priekopy a vyvrátil by sa ak by vodič nezastal a situácia sa neriešila. Takže sme museli všetci vystúpiť a vodič s dvoma pomocníkmi sa dali do práce. Asi vyše pol hodinu podkopávali obe zadné kolesá, jedno aby bolo nižšie a druhé to ktoré bolo polozkĺznuté v priekope, aby ho mohli podložiť kameňmi. Počas toho času na úseku asi troch metrov postupne vyložili na ceste koberček z kameňov a zvyškov pálených tehál nájdených v okolí cestičku pre koleso späť do normálnych “koľají” na ceste. A to nevravím vôbec o tom, že ručičky rýchlomeru a otáčkomeru sa hýbu len preto že sa trasie celý autobus. Ale autobus ide a dokonca dopredu, takže sa to ďalej nerieši .

Maretadu je oblasť vzdialená asi tak 20 kilometrov od Dongobesha. Má dve väčšie dediny (aspoň tie ktoré registrujem pri ceste autobusom) a to Maretadu Juu, teda horné Maretadu a Maretadu Chini, čo je dolné Maretadu. Škola Yedidia je umiestnená asi kilometer od Maretadu Chini, preto ju poznám o trochu viac.

Maretadu Chini je malá dedinka ktorá má v strede asi 30 plne murovaných domov. Ostaté sú domy z nepálených tehál s hlinenou omietkou alebo klasické domy kmeňa Iraqw celé z dreva a hliny. Tie sú rozsypané po širokom okolí nikdy nie na husto ale každý u jedného alebo dvoch polí s kukuricou a fazuľou. Človek musí ísť po chodníkoch a neudržiavaných cestách z centra vyše hodiny aby vyšiel z oblasti ojedinelých domov a všadeprítomných kukuričných polí a to skoro ktorýmkoľvek smerom.

Okrem jedného menšieho kopca je Okolie Maretadu takmer úplne ploché v nadmorskej výške okolo 2000 metrov. Je vhodné pre poľnohospodárstvo, aj keď len plodín ktoré nepotrebujú veľa vody. Tak napríklad Banány, Ananásy alebo tekvice tam proste nie sú.

Takmer všetci ľudia v Maretadu a okolí sú poľnohospodári a dedina je veľmi chudobná. Ani to čo sa dá nájsť v Donhobeshi v Maretadu často nieje. Napríklad hranolky ktoré sa robia v Dongobeshi často v rôznych lokálnych reštauráciách v Maretadu sú raj na jednom mieste ale len ak si ich človek objedná dopredu. Takže zostáva ryža a fazuľa a samozrejme ugali prípadne varené hovädzie alebo kuracie mäso.

Najbližšia elektrická sieť k Maredadu je v Dongobeshi. V Maredadu nieje žiadna káblová elektrina. Napriek tomu je Maretadu rozsvietené a to možno častejšie ako Dongobeshi, pretože väčšina domov v centre má solárnu elektrinu.  Navyše káblová elektrina v Dongobeshi vypadáva aspoň raz za dva týždne (to sa podstatne zlepšilo po voľbe nového prezidenta; v Tanzánii je efekt novej vlády cítiť aj veľmi konkrétne aj v odľahlejších častiach krajiny :) ), ale solárne články nabijú baterku dosť aspoň na osvetlenie aj v oblačný deň. No mimo centra je večer už všetko až na občasnú baterku v úplnej tme. Kvalita elektriny je ale iná vec. Transformátory elektriny z jednosmerného prúdu baterky na striedavý prúd využívaný vätšinou elektroniky  sú rôzne a batérie tiež, takže napríklad Denisin notebook sa odmietol nabíjať z prúdu ktorý je v škole.

Škola Yedidia je asi kilometer od centra Maretadu Chini hneď vedľa hlavnej cesty, takže autobus vás môže vziať až priamo ku škole.

Škola má teraz tri samostatné budovy, ktoré dohromady obsahujú tri triedy, Zborovňu pre učiteľov, riaditeľňu a šesť izieb pre učiteľov a návštevy. Ak Pán požehná do konca ďalšieho roku pribudnú jedno laboratórium pre praktickú výučbu a jedna nova trieda.

Ale čo je najdôležitejšie sú vždy ľudia! Keď som prišiel do školy Yedida nevedel som, čo čakať a prišiel som ako návšteva. Teda bol som tak braný. Vedel som už vtedy a to sa nezmení, že nechcem byť návšteva, ale pomoc. Takže od začiatku to bolo zoznamovanie a budovanie priatelstiev, ktoré je tak dôležité. Až do novembra to bolo ešte o čosi ťažšie. Keď človek prichádza občasne je braný inak, ako keď má pravidelný program v škole. Ale aj napriek tomu som budoval priateľstvá s učiteľmi a hlavne riaditeľom Paulom.

Postupne som začal viac chápať aké je to dôležité, aj keď pomalšie ako by to bolo v Európe. A tiež musím uznať, že ja so svojou introvertnou povahou tiež vytváram priateľstvá pomalšie. Ale možno preto sme si s riaditeľom Paulom trochu bližšie.

Inak ak budete mať možnosť stretnúť sa s Paulom, spýtajte sa ho na jeho svedectvo o jeho živote. Je veľmi zaujímavé a silné, ale bude vám ho musieť povedať sám, pretože som sľúbil, že si ho nechám pre seba.

Keď som prvý a možno aj druhý tretí a štvrtý krát videl Paula bolo to hrozne formálne. U tanzáncov je kultúrou daný veľký rešpekt k autoritám a návštevám. Nevedel som ako ho čítať ani či nerobím niečo, čo je zlé. Popravde stále to poriadne neviem. Len viem, že ak to tak je, Paulo mi to takmer určite nepovie. Nie ak sa nespýtam. A nevnímam to ani ako niečo zlé. Proste charakterová vec.

Paulo je veľmi verný  a Bohu odovzdaný človek. Často pozýva evanjelistu, alebo niekoho z cirkvi na modlitby priamo v škole. Celý jeho život teraz sa zdá byť zakorenený v škole. Viem, že má rodičov a súrodencov, ale nevidel som ho dodnes nikoho navštíviť alebo vybavovať niečo čo sa netýka školy. Teda viem, že to občas robí, ale je to tak málo často. Je slobodný a aj keď rozmýšľa, že si nájde manželku, chce aby žila s ním v škole a pomáhala mu s chodom školy. Sám hovorí, že v škole chýba ženská ruka. Dokonca vymenil svoj pozemok na neurčitý čas za pozemok blízko školy, aby ho mohol odkúpiť a tak zaistiť škole dostatočný pozemok, aby sa mohla v budúcnosti stať oficiálnou registrovanou školou. Takže do času, keď bude môcť kúpiť pre podnájomníka nový pozemok nemôže používať ten svoj. Všetko jeho snaženie a sny sú v škole, pretože verí, že je veľmi dôležitá pre študentov a cez nich pre celú komunitu.

Škola je súkromná škola a zatiaľ nieje registrovaná oficiálne ako škola. Proces registrácie už začal, ale na jej registráciu musia byť ešte splnené ďalšie podmienky určené ministerstvom. Zatiaľ teda škola nemôže robiť oficiálne ukončovacie testy a na tie musia študenti do najbližšej strednej školy.

Všetko to súvisí z históriou školy, ktorá začala v jednej hlinenej budove asi dva krát päť metrov s niečo viac ako desať študentmi. Jeden z nich je teraz už učiteľom v Yedidia a ďalší na rôznych pozíciách v zdravotníctve polícií a inde.

Keď človek vidí zvyšky triedy, ktoré doteraz stoja na pozemku školy zastane mu na moment nie len dych ale možno aj srdce. Asi desať rokov práce a aj hodne veľa podpory zo Slovenska vybudovalo školu z pár ľudí ktorí sa chceli učiť niekde v hlinenej budove na školu pred registráciou s okolo sto štyridsiatimi študentami, ktorá má potenciál len rásť ďalej. A tomu by sa ešte dalo uveriť, ak neberieme v úvahu, že je v oblasti, kde väčšina ľudí nemá stredoškolské vzdelanie a mnoho z nich nevie ani čítať a písať, kde sa ľudia živia z pestovania kukurice a nemajú dosť ani na to aby poslali so svojim synom, či dcérou do školy nejakú kukuricu alebo fazuľu na prípravu stravy v škole. Že ju vybudoval človek, ktorý predtým než začal mal majetok za 150 korún a to svoje oblečenie v kultúre v ktorej je škola niečo, čo vybuduje vláda a kde to aby sa o to pokúsil niekto kto nieje v pozícii z vlastných síl pokladajú za pološialené.

Ale všetkému nieje koniec. Škola je rozbehnutá a mnohé veci sú už teraz vo veľmi dobrej forme, ale pre plnohodnotné fungovanie je stále potrebné vybudovať ďalšiu triedu a laboratórium a registrovať Yedidia ako štátom uznanú školu ktorá môže robiť testy a vydávať potvrdenia o získaní stredoškolského vzdelania. Stále je potreba veľa práce a veľa úsilia.

Príbehy učiteľov sú tiež mimo realitu v Európe. Neviem ako inak to nazvať. Pretože niektorí sú na polceste k práci v štátnych školách, kde je plat vyšší ako v súkromnej škole a sú v Yedidia preto aby získali po škole prax a škola pomáha im rovnako ako oni škole. Iní sú zasa v Yedidia dá sa povedať doma a sú tam hlavne preto, že veria v dôležitosť školy. A aj keď odídu na ďalšie štúdiá ich cieľ je podporiť riaditeľa, vrátiť sa do Yedidia a byť lepšími učiteľmi.

Niekedy mi skoro všetko v Maretadu príde tak trochu magické. Od zapálenosti ľudí pre školu a to ešte v čase, keď bola kukuričné pole s hlinenou budovou, cez hmyz, ktorému podobný som nevidel ani v žiadnom prírodopisnom filme, výhľad na majestát 3800 metrovej hory Hanang, farby mrakov pri západe slnka, počet hviezd, ktoré je vidieť počas bezmesačnej noci, po vytie hyjen, ktoré niekedy dáva v Maretadu dobrú noc.

A aj keď si neviem predstaviť žiť tu celý život, pretože som človek, ktorému by chýbal domov a ktorý by bol bez neho nešťastný, viem si predstaviť žiť a pomáhať tu dlhý čas. Už teraz viem, že sa chcem vrátiť do Maretadu a školy Yedidia ak Pán dá znova a viackrát rovnako ako do školy LEA v Dongobeshi.

Michal